Úsmev za dolár

Okrem tradičných predajcov sa občas v autobusoch objavia aj predavači nečakané prekvapenia, predávajúci veľmi divné veci.

Takýmto predavačom bol aj hluchonemý predajca zápisníčka s kalendárikom. Vlastne to bol opäť multi-balíček zápisníčka a pera. Začal vysvetľovať čo a prečo predáva, no nebolo mu moc rozumieť vzhľadom na svoj handicap.

Neplánoval som si nič kúpiť, no povedal som si, že možno mu ten dolár pomôže a mňa nezabije. Kúpil som si teda zápisníček a pero. Zaplatil som a prišlo niečo čo som neočakával. Predavač sa na mňa usmial. Jeho úsmev sa totiž odrážal aj v jeho očiach, ktoré hovorili niečo ako úprimné ďakujem.

Rozbalil som si balíček a otvoril zápisníček. Stránky sú z najtenšieho možného papiera, na ktorý sa asi ťažko niečo napíšem. No a čo. Priestor na vizitku je malý. No a čo. Kalendár je po čínsky. No a čo. Čínsky kalendár je navyše len na tri mesiace. No a čo. Ja som dostal jeden neskutočný úsmev.

Zvláštne. Jeden jediný úsmev, ktorý mi rozsvietil celý deň. Jediný úsmev, na ktorý nikdy nezabudnem. To nebol úsmev za dolár, ale úsmev za milión.

Ďakujem.

Deti predavači a zabávači

Okrem dospelákov, pracuje v Ekvádore bohužiaľ aj množstvo detí. Tie šťastnejšie, ktoré sa vyhli práci na banánovej plantáži, pracujú na uliciach alebo v autobusoch ako predavači alebo zabávači. Predávajú žuvačky, cukríky, čokoládky, ruže.

Šikovnejší predvádzajú svoje kúsky na prechode počas „červenej“ a následne vyberajú príspevky od vodičov- žonglovanie, mlynské kolá alebo ohňovú šou večer je možné vidieť na každej väčšej križovatke.

Niekedy pracujú deti ako vyberači cestovného v autobusoch, oblečené dokonca v uniformách autobusovej spoločnosti.

Najmä v poslednom prípade, no platí to všeobecne, neviem pochopiť ako je možné, že toto dopustia. Kto? Neviem. Keď už nie rodičia, ktorých niekedy už deti nemajú, tak aspoň neziskovky, politici, spoločnosť.

Do prčic, v týchto prípadoch si človek uvedomuje svoju skoro-bezmocnosť. A tiež, čo všetko má.

Autobumenie

Cesta autobusom mestskej hromadnej dopravy v Quite je zväčša klasická ako kdekoľvek na svete. Zaplatíte 25 centov, usadíte sa na nie veľmi pohodlnú sedačku a veziete sa.

Čo je však špecifické je pridaná hodnota cesty, ktorú dostanete zadarmo. Je ňou „autobumenie“ - čiže autobusové umenie - predstavenie, ktoré sa v autobusoch odohráva. Malý háčik je len to, že nikdy neviete čo budú hrať a kto bude hercom.

Najčastejšie môžete zažiť predavačov vody alebo chipsov, ktorých predstavenie je veľmi efektívne a krátke, bez žiadneho umeleckého zážitku. O niečo kreatívnejší sú predavači lízatiek a žuvačiek. Buď Vám povedia krátku story o tom, prečo vlastne predávajú lízatká (kvôli charite, štúdiu...) a tí menej jazykovo nadaní aspoň pripravia zvýhodnené multi-balíčky. Opäť možno vidieť kreativitu predajcov – tí kvalitnejší majú pripravené balíčky vopred – napríklad päť zlepených lízatiek. Predavači mandariniek alebo hrozna, netreba ani veľmi spomínať, keďže ich slovná zásoba sa obmedzuje na opakovanie slovného spojenia one dollar.

Ďalšou skupinou sú predavači diskov. Okrem CD-čiek s relaxačno, či ekvádorskou tradičnou hudbou predávajú aj disky s filmami alebo PC programami. Najnepochopiteľnejší sú však predavači CD encyklopédií, ktorí majú na výber len jediný produkt, ktorý predávajú do omdletia.

Skutočný umelci majú najnižšie náklady na prevádzku, keďže používajú svoj talent, alebo niekedy „talent“. Flautisti, speváci, niekedy aj slepí speváci vedia naozaj spríjemniť cestu.

Toto mi naozaj bude doma chýbať.

Odvrátená tvár...

Čo je Rio? – krásne pláže Copacabana, Ipanema; svetoznámz karneval; kopec Suger Loaf, ktorý vyrastá akoby z ničoho nič; uchvacujúca socha Krista... to však nie je všetko.

Ak som písal, že hlavná autobusová stanica v Riu nie je nič moc, nie je to až také zlé – predsa len, ohyzdné budovy máme aj na Slovensku. No nie je to nič v porovnaní s tým čo uvidíte na pláži, v parkoch, v centre mesta, o známych obručiach biedy ktoré sú naokolo ani nevraviac ...
... ľudia - úbohí, chudobní, hladní, chorí, špinaví, občas opití alebo nadrogovaní, sediaci, ležiaci, spiaci, možno mŕtvy. Dá sa opäť povedať, že aj u nás, alebo všade vo svete sa takí nájdu. Určite. Avšak silne pochybujem, že niekde je ich tak veľa ako v Riu. Stovky, tisíce či desaťtisíce? Nie, stotisíce až milióny...

Ako príklad uvediem našu nedeľnú prechádzku starým mestom. Budovy sú opäť raz úchvatné – staré sa mieša s novým a vytvára príjemnú atmosféru mesta. Aké je však naše prekvapenie, keď sa dostávame do oblasti s bankami, obchodmi a McDonaldom. Keďže je nedeľa, všetko je pozatvárané, no pred obchodmi, bankami i McDonaldom sa tlačia ľudia. Nie však v radoch, nečakajú na tovar alebo jedlo. Tlačia sa na zemi... Jeden vedľa druhého. Pod sebou kartón, namiesto vankúša kartón a prikrytí sú kartónom, tí šťastnejší majú tenkú špinavú deku. Schúlení do klbka od zimy, aj keď nie je vôbec zima. Ak majú náhodou otvorené svoje krvou podliate oči, vyzerajú smutne, unavene, unudene, rezignovane a ťažko v nich nájsť čo i len iskierku nádeje na zlepšenie.


Ak sa pozeráte na „zástup“ ležiacich a nedávate pozor, môže sa Vám ľahko stať, že stúpite do výkalov či moču týchto ľudí. Ak sa ich snažíte odfotiť, môže sa Vám ľahko stať, že to bude posledná fotografia, ktorú ste urobili s Vašim foťákom. A ak sa to všetko snažíte pochopiť, môže sa Vám ľahko stať, že nenájdete vysvetlenie.
Najväčší kontrast Brazílie – krásne majestátne budovy a pod nimi zúbožení ľudia.
Smutná, ťažko stráviteľná, nezabudnuteľná a takmer neriešiteľná .. aj taká je situácia ľudí v Brazílii.

Stanica v Riu

Ak som spomínal, že predošlá Fake stanica nevyzerala bohvieako reprezentatívne, o naozajstnej stanici v Riu sa dá povedať to isté :)
Je pravdou, že príchod do akéhokoľvek mesta o 3. hodine ráno nie je najlepší nápad, no predsa len od Ria by som očakával trošku menej nebezpečne vyzerajúcu stanicu. Takisto architektúra stanice niekoľkomiliónového mesta, ak sa to tak vôbec dá nazvať by mohla byť o trošku krajšia ako Bratislavská autobusová stanica.

Na celej stanici bolo asi 15 ľudí z toho osem z nich na nás kričali, aby sme si vybrali práve ich taxislužbu. Nakoniec sme sa pre jednu z nich rozhodli a odišli hľadať si hostel.

Poznámka :
Keď sme o pár dní z Ria odchádzali v rozumom čase (nie o tretej v noci), nevyzerala stanica až tak nebezpečná. No ani prívetivou či sympatickou stanicou by som ju určite nenazval :)

Fake stanica

(čítaj: fejk stanica = nepravá stanica)

Po trampotách na stanici v Sao Paule sme nastúpili do autobusu a zjedli svoje ťažko odnesené jedlo. Zaspal som celkom rýchlo – predsa len viac ako desať dní na konferencií mi dalo zabrať.

Po pár hodinách sa dostávame na stanicuv Riu, avšak predsa len sa mi nezdá, že by sme sa tak rýchlo dostali do Ria. Spýtam sa Manry, ktorá strávila v Brazílii 3 mesiace a tá s istotou odpovedá, že sme v Riu.

Zbalíme si tých pár vecí, ktoré sme v autobuse mali a vystupujeme von. Podozrivé však je, že táto stanica nevyzerá bohvieako reprezentatívne, zvlášť keď ide o niekoľko-miliónové mesto... Navyše nikto nám našu batožinu nevykladá a batožinový priestor je zavretý. Hľadáme teda nejaký názov stanice – no márne. Nakoniec sa Deisi svojou lámanou portugalčinou opýta šoféra, či už sme v Riu. Ten sa zasmeje a odpovedá, že to ešte dve hodiny potrvá.

Zamračíme sa na Manry, vrátime sa do autobusu, ľahneme si a pokračujeme v spánku.

Toaster Story

Na konferencii IC sme dostali toaster od partnera AIESECu a celkom nás to potešilo, keďže si môžeme od teraz robiť toasty v našej kancelárii. Na počesť mesta, kde sa konal IC, sme ho pomenovali Paulo. Po skončení IC, sme mali ešte 5 dní do odletu a tak sme sa rozhodli stráviť pár dní v Rio de Janeiro. (Fakt netuším ako to správne vyskloňovať)

Autobus nás zaviezol na stanicu v Sao Paule a celkom rýchlo sme si kúpili lístky do Ria. Keďže sme mali ešte hodinku času rozhodli sme sa najesť v jednom z množstva fast foodov, no nanešťastie práve tento fast food nebol príliš fast. (Ešte, že bol aspoň food :))
Keďže sme si jedlo vyberali celkom dlho a neskôr sme čakali ešte dlhšie, keď bolo naše jedlo hotové, s hrôzou sme zistili, že máme menej ako 10 minút do odchodu autobusu. Na rýchlo sme si nechali zabaliť jedlo a so všetkou batožinou utekali na naše nástupište.

Sedeli sme blízko slovenskej delegácie (v počte dvaja) a tak som sa takisto na rýchlo s nimi rozlúčil a prehodil pár slov, otočil som sa a ... nikto. Celá delegácia Ekvádoru bola preč. No paráda. V diaľke som ešte uvidel ruksak Manry a tak som sa rozbehol tým smerom.
Aj keď ono to nebolo také jednoduché, keďže som mal veľký kufor, malý kufrík na počítač, ruksak na pleciach, v rukách mini-pizzu a pohár Spritu a navyše mi ostal ešte aj toaster Paulo. Už samotný akt utekania by bol ťažký aj s jedným kufrom a ruksakom, nie ešte s mojou výbavou. Pár krát som sa v behu nedobrovoľne zastavil aby som pozbieral spadnuté veci (najmä Paulo si užil svoje) a očkom stále sledoval zelený ruksak Manry.

Zrazu som sa však ocitol na križovatke troch ciest terminálu a mal som si vybrať kade ísť, keďže Manry sa mi pri ďalšom páde toastra Paula na zem stratila. Dlho som neváhal a vybral si (logicky) cestu, ktorá smerovala na nástupištia.
„Potešilo ma“, že nemajú eskalátor smerom dolu, a tak som celý náklad zniesol dolu. V polke schodov mi pomohol chlapík, ktorý zdvihol môj úbohý padnutý toaster a zniesol mi ho dolu.
Keď som zbehol dolu, videl som veľa nástupíšť no nikde nikto koho by som poznal. Zastavil som teda niekoho a svojou lámanou španielčinou sa opýtal na číslo svojho stanovišťa. Vzhľadom na fakt, že v Brazílii sa hovorí po portugalsky, moja nádej – veď je to podobný jazyk, snáď pochopia – zhasla veľmi rýchlo. Skúsil som to s angličtinou a na tretí pokus som našiel človeka ktorý mi vysvetlil, že nástupištia sú delené na čísla 1-60 a 61-tuším 120 a samozrejme, že ja som si vybral to nesprávne. A na hodinkách bolo minútu do odjazdu autobusu.
Odtrepal som svoju batožinu opäť hore (našťastie eskalátorom) a bežal na susednú skupinu nástupiští. Opäť som zbehol schody nadol a dostal sa na správne miesto. Naproti mi bežali Piotr s Deisi, ktorí sa rozhodli ísť ma hľadať. Boli celkom v strese (predsa len mal som lístok aj pre Deisi :)), možno ešte viac ako ja.

Piotr: „Kde si bol?“ (hlasným rozrušeným hlasom)
Ja: „Checkoval som si ešte maily v internetovej kaviarni“ (odpovedám kľudne)
Piotr and Deisi naraz: „ČOŽE???“ (v očiach im čítam zdesenie a to, že pochybujú o mojom mentálnom zdraví)
Ja: nechávam ich chvíľku v zdesení a dodám už svojím, v tom čase tiež rozrušeným, hlasom „Jasné, že nie!“ a vysvetľujem čo sa stalo, bežiac na naše nástupište.

Nakoniec to dopadlo celkom fajn, stihli sme autobus, vyplnili sme lístok, ošahali nás či nemáme zbrane, prešli okolo nás nástrojom na zisťovanie či nemáme niečo kovové čo neobjavili predtým a púšťajú nás dnu. (Krabicu s Paulom nám neskontrolovali a keby sme mali zbrane v nej, ani by si to nevšimli... Ponaučenie: Každý systém môže zlyhať zásluhou ľudského faktoru)

Ponaučenie z môjho príbehu – keď bežíte na autobus, nebežte s toastrom. Ak bežíte s toastrom, priviažte si ho na batožinu a nenechajte ho na nej voľne položený. Ak nemáte čas, proste len bežte – toaster to prežije. (Aspoň náš Paulo to prežil, aj keď vďaka inému napätiu ho v Ekvádore nemôžeme používať :) )

Samba vs. Pionierske tance

Počas brazílskeho večera nás zaviedli na miesto s množstvom stánkov s jedlom a s pódiom vo výške asi 3 metre, kde prebiehali rôzne vystúpenia.
Asi po hodinke prišla na rad škola samby. Usmievali sa, natriasali sa a tancovali ako o dušu; ľudia pod pódiom sa bavili a ja som pochopil, prečo sú brazílske karnevale také obľúbené a pritiahnu turistov zo všetkých kútov sveta.

Po tomto tanečnom čísle nasledovalo ďalšie číslo, ktoré mi celkom zreteľne pripomínalo časy pionierov a komunizmu, aj keď som si ich odžil asi len 2 roky :)
Na pódiu sa zjavilo asi šesť dvojíc oblečených v modrých košeliach s veľkými červenými šatkami uviazanými pod krkom.
To by nebolo to najhoršie, pretože oni navyše začali tancovať, čo bolo niečo neuveriteľne nudné – niečo ako spoločenské tance zmiešané s polkou... Ľudia rozpálení zo Samby sa razom zmenili na kocky ľadu - dramaturg tohto večera by si rozhodne honorár nezaslúžil. (aj keď úprimne- pochybujem, že by mali dramaturga)

Na druhej strane sme však mali čas sa najesť a pochodiť stánky s prezentáciami regiónov a miest Brazílie, čiže to nebolo také zlé :)

Dve super veci na IC...

Čo mám rád na týchto veľkých konferenciách, akou je aj International Congress, že sa konajú v kvalitných hoteloch- toho roku v Holiday Inn. Skvelé jedlo formou švédskych stolov s kopcom dezertov a ovocia a pobehujúci čašníci s nápojmi. Čo však ja oceňujem najviac bolo každodenné upratovanie izieb – to by som naozaj uvítal aj doma :)


Druhá vec, ktorá ma veľmi potešila, bola účasť Čechoslovákov :) Je veľmi zvláštne a zároveň príjemné hovoriť po dlhom čase po slovensky, vzhľadom na fakt, že po slovensky teraz hovorím tak 30 minút týždenne - keď s niekým telefonujem alebo skypujem. Napriek tomu, že Slovensko zastupovali len dve osoby, z toho jedna Brazílčanka pracujúca v Slovenskom AIESECu, nazbieralo sa nás na IC asi 10 Slovákov a ak prirátam asi dvadsiatku Čechov – spolu to bola pekne veľká skupinka ľudí. Čo je veľmi fajn – aj keď sme dva národy s dvoma krajinami, stále máme k sebe blízko. Verím, že to tak ostane - je fajn mať parťáka, zvlášť keď všetci ostatní sú sami...

International Congress

Tak a je to tu… konečne sme na IC. Čo je to IC?
IC je skratka pre International Congress, najväčšiu a najdôležitejšiu konferenciu organizácie AIESEC. Každý rok sa koná v auguste a zúčastňujú sa ho členovia národných výborov AIESECu všetkých členských krajín a teritórií (momentálne 106 krajín a teritórií).
Tento rok, po prvý raz v celej 60 ročnej histórii AIESECu, zavítal International Congress do Latinskej Ameriky - konkrétne do Brazílie a zúčastnilo sa ho cez 600 delegátov. IC 2008 bolo špeciálne aj vďaka oslavám 60. výročia založenia organizácie AIESEC. Práve preto sa súčasne s IC konal aj Alumni Congress, pre ex-AIESECárov a prišlo ich celkovo asi 200. Dohromady teda cez 800 delegátov.
IC bol pre mňa, ako pre väčšinu členov AIESECu, niečo veľké, úžasné, skoro nedosiahnuteľné. Ako to však už býva- keď sa na niečo veľmi tešíte, nedopadne to tak, ako si to človek predstavuje. Nie, že by nebolo IC skvelé. Naopak. Len to proste nebolo také, ako to z pohľadu nezainteresovaného vyzerá.
IC je plné prednášok a tréningov od 9. rána až do 10. večera a počas obedov, či prestávok sme mali dohodnuté oficiálne stretnutia s inými krajinami. Vždy po skončení agendy sme mali o 22. minimálne hodinový míting Ekvádoru. Čiže sme vlastne fungovali v pracovnom režime asi 15 hodín. Každý deň nasledovala party so špecifickou tematikou, ktorá sa asi nikdy nedodržala. Ku koncu IC tak bolo zhruba 70 percent ľudí chorých alebo prechladnutých.
Práve preto, že agenda bola nabitá na prasknutie a nechcel som to preháňať, tak som sa z 10 dní zúčastnil len 3 party, aj keď treba povedať, že som si vybral tie najlepšie - Brasilian Night, IGN a predovšetkým CEE :)
IC však bolo napriek tomu úžasné – kopec ľudí s rôznych krajín, veľa rozhovorov a rôznych názorov, veľa noviniek z AIESEC sveta, veľa kvalitných tréningov a stretnutí s firmami. Neskutočná atmosféra, nezabudnuteľné spomienky a trošku viac práce ako sme očakávali – to je IC.

Pštros

Poznáte tie reštaurácie, kde zaplatíte „vstupné“ a môžete jesť koľko len chcete? Jednu takú sme navštívili v Sao Paule a napriek cene, ktorá sa rovnala asi 10 obedom v Ekvádore nebolo čo ľutovať – možno len to, že sme sa ponáhľali a nemohli si to skvelé jedlo vychutnať dlhšie.
Na švédskych stoloch bolo kopec jedla od šalátov, syrov, rolád až po varené mäso, cestoviny, prílohy a dokonca aj sushi. Na čo sú však Brazílčania najväčšmi pyšný je samozrejme mäso. Reštaurácia, ktorú sme navštívili, mala (ako mnoho ďalších v Brazílii) podnadpis Rodízio – čo v preklade znamená otáčanie. Dôvod je jednoduchý. Po celej reštaurácii chodí neustále asi 15 čašníkov a každý z nich nesie v rukách mäso – rôzne typy mäsa a rôzne typy prípravy. Na stolíkoch má každý koliesko, na ktorom je napísane Áno resp. Nie. Pokiaľ chcete aby k Vám čašnici chodili a ponúkali Vám mäso, otočíte na Áno – keď už nevládzete, alebo si chcete oddýchnuť jednoducho pretočíte na Nie.
Ďalšia možnosť je zájsť si ku grilu, ukázať na neuvarené mäso a prísť si po krásnu ogrilovanú porciu o pár minút. Tak som to vyskúšal a stálo to naozaj za to.
Pri druhej porcii som bol v rozpakoch, keďže sa na mňa usmievali štyri druhy mäsa – každé úplne iné. Povedal som si, že keď už som v Brazílii, mal by som vyskúšať pravý hovädzí steak a tak som ukázal na niečo čo vyzeralo ako hovädzina. Kuchár sa na mňa nedôverčivo pozrel a začal sa ma pýtať či naozaj chcem tento kúsok. A jasné, že po portugalsky – angličtina ani náhodou- takže som rozumel asi jedno slovo z 5 viet. No potvrdil som svoj výber razantne a s istotou.
Keď som si išiel svoju porciu vyzdvihnúť stál pri grile náš brazílsky známi a pýta sa ma: „Vieš, že si si objednal pštrosa?“ „To fakt? Nie...“ No celkom ma to potešilo – vzhľadom na to, že pštros vo mne symbolizuje len dve veci – Austráliu a ZOO – no nie jedlo.
Sadol som si teda a plný očakávania som sa pustil do pštrosa. Väčšinou, keď má človek veľké očakávania, tak sa sklame; no tento krát sa tak nestalo. Mäso bolo veľmi chutné – trochu mi pripomínalo hovädzie no bolo mäkšie a lahodnejšie, až sa rozplývalo na jazyku. Prosto nádhera.
Keď som dal do úst prvé sústo, v hlave mi preblesla myšlienka ako sa pštros preháňa po Austrálskej púšti rýchlosťou vetra. Úplne som cítil ako mu vietor veje v perí a celý natešený si cupká hore dole pomedzi piesok a malé trsy vysušenej trávy. Moju idylku mi však prekazil môj brazílsky kamarát, ktorý nám hovoril o pštrosích farmách, ktorých je v Brazílii požehnane a tak je pštrosie mäso rovnako lacné ako kuracie.
Hm, myslím, že aj na Slovensku máme pštrosiu farmu – jednu. Napriek tomu dúfam, že ďalšieho pštrosa si vychutnám aj doma :)

Cheap Hotels in Europe

Lacné hotely v Európe

Interlagos

Aké by to bolo byť v Brazílskom Sao Paule a neisť sa pozrieť na svetoznámy okruh formule 1 – Interlagos (v preklade medzi jazerami).

Vybrali sme sa tam na poslednú chvíľu a boli sme celkom napätý čo vlastne máme očakávať – predsa len je to iba okruh a nebudú tam žiadne formule. Niečo ako kornútok bez zmrzliny alebo prázdny obal CDčka Heleny Vondráčkovej (tak to by až také zlé nebolo, že :) )

Mali sme šťastie, že BMW malo na Interlagose akciu a robilo testovanie vozidiel pre majiteľov BMW-čiek – neboli to síce formule, ale šli teda celkom rýchlo. Tak som si pri tom predstavoval aké to je, keď sa naozaj jazdí F1. Pozeráte do diaľky a vidíte maličké bodky a rozmýšľate kto to vlastne je – Hamilton alebo Reikonen? Potom konečne počujete silnejúci rev motorov, pozriete sa doľava a zo zákruty sa vynoria zo tri vedúce formule – bzuuum – otočíte hlavu doprava, dve sekundy a už zase nevidíte nič, lebo všetci zabočili do prudkej ľavotočivej zákruty. Potom preletí okolo ďalších zo 15 lúzrov, ktorí zjavne nestíhajú na vedúcich pretekárov, počkáte 3 minútky a zase 5 sekundové bzuuum lídrov a 6 sekundové bzuuuuum pomalších jazdcov. Navyše sedíte na cieľovej rovinke, čiže nejaké predbiehacie manévre môžete vidieť jedine tak na veľkoplošnej obrazovke pred vami. Zato však vidíte kto vyhral, aj keď ono je to často jasné už 10 kôl pred koncom. Hm... asi to ale musí mať nejaké čaro, keď ľudia za to platia toľko peňazí.

Ak by som mal Interlagos opísať jednou vetou, tak je to sympatický okruh – niečo ako zväčšenina motokárového ihriska, ktorý však napriek svojmu názvu má len jediné jazierko. (Aspoň čo moje oči dovideli :) )
A určite si nabudúce pozriem F1 na Interlagose a porovnám si to s mojimi fotkami.

Cheap Hotels

Lacné hotely

Daňometer a burza

O tom, že Sao Paulo je ekonomickým centrom Brazílie a aj celej Latinskej Ameriky nemožno pochybovať. O tom, že v Sao Paule sa točí veľa peňazí takisto nie. Ak by ste na to náhodou zabudli, pripomenú Vám to minimálne dve veci v tomto meste.

Prvá vec je tzv. Impôstometro – počítadlo daní. Veľké, teda skôr dlhé počítadlo, kde každú sekundu naskakujú čísla symbolizujúce, koľko daní sa vyzbieralo. Urobil som si dve fotografie v priebehu 15 sekúnd a nárast je tam (a teraz prosím oceňte moje matematické schopnosti) 421 899,47 Reais, čo je zhruba 5 695 642 Sk (a aby som sa prispôsobil novotám na Slovensku –asi 189 066 € ). A len pre zaujímavosť 15. augusta tam mali 635 744 186 849 Reais = 8 582 546 522 461,5 Sk (mimochodom, viete vysloviť toto číslo na jeden nádych?) ...
Celkom dobrý biznis je to – vyberať dane... Škoda, že na to majú krajiny monopol :)

Druhou pripomienkou peňazí v Sao Paule je burza... Nie, nie burza v zmysle trhu so šatstvom. Je to burza cenných papierov a obchoduje sa na nej s rôznymi komoditami (doláre, káva...). Poznáte tie americké filmy, kde v kruhu stoja chlapíci v košeliach s telefónom na uchu a zápisníkom v ruke a prekrikujú sa v ponukách, ďalší predávajú a zapisujú si komu vlastne čo predali – a celé to vyzerá ako veľký chaos.

Tak presne takúto burzu majú v Sao Paule a čo je skvelé, môže sa na ňu prísť pozrieť každý – pozeráte sa z balkóna cez veľké okno a pod vami sa idú pretrhnúť komicky a nervózne vyzerajúci, poloplešatí až plešatí chlapíci s rozhajdákanou košeľou a vyhrnutými rukávmi. (Pripomínalo mi to niečo ako reality show Big Brother a Vyvolení pre intelektuálov :) ).

Ostal som v šoku, lebo som si nemyslel, že takéto šialené burzy ako s lacného hollywoodskeho filmu ešte stále existujú. Bol som v tom, že všetko sa deje elektronicky a viac sofistikovane. No bolo to milé prekvapenie. (Asi ako stretnúť dinosaura; myslíte si, že nežijú a bum – prídete do Sao Paula a tam máte v zoologickej záhrade jeden živý exemplár)

Cheap Hotels in the World

Lacné hotely vo svete