Poznáte tie reštaurácie, kde zaplatíte „vstupné“ a môžete jesť koľko len chcete? Jednu takú sme navštívili v Sao Paule a napriek cene, ktorá sa rovnala asi 10 obedom v Ekvádore nebolo čo ľutovať – možno len to, že sme sa ponáhľali a nemohli si to skvelé jedlo vychutnať dlhšie.
Na švédskych stoloch bolo kopec jedla od šalátov, syrov, rolád až po varené mäso, cestoviny, prílohy a dokonca aj sushi. Na čo sú však Brazílčania najväčšmi pyšný je samozrejme mäso. Reštaurácia, ktorú sme navštívili, mala (ako mnoho ďalších v Brazílii) podnadpis Rodízio – čo v preklade znamená otáčanie. Dôvod je jednoduchý. Po celej reštaurácii chodí neustále asi 15 čašníkov a každý z nich nesie v rukách mäso – rôzne typy mäsa a rôzne typy prípravy. Na stolíkoch má každý koliesko, na ktorom je napísane Áno resp. Nie. Pokiaľ chcete aby k Vám čašnici chodili a ponúkali Vám mäso, otočíte na Áno – keď už nevládzete, alebo si chcete oddýchnuť jednoducho pretočíte na Nie.
Ďalšia možnosť je zájsť si ku grilu, ukázať na neuvarené mäso a prísť si po krásnu ogrilovanú porciu o pár minút. Tak som to vyskúšal a stálo to naozaj za to.
Pri druhej porcii som bol v rozpakoch, keďže sa na mňa usmievali štyri druhy mäsa – každé úplne iné. Povedal som si, že keď už som v Brazílii, mal by som vyskúšať pravý hovädzí steak a tak som ukázal na niečo čo vyzeralo ako hovädzina. Kuchár sa na mňa nedôverčivo pozrel a začal sa ma pýtať či naozaj chcem tento kúsok. A jasné, že po portugalsky – angličtina ani náhodou- takže som rozumel asi jedno slovo z 5 viet. No potvrdil som svoj výber razantne a s istotou.
Keď som si išiel svoju porciu vyzdvihnúť stál pri grile náš brazílsky známi a pýta sa ma: „Vieš, že si si objednal pštrosa?“ „To fakt? Nie...“ No celkom ma to potešilo – vzhľadom na to, že pštros vo mne symbolizuje len dve veci – Austráliu a ZOO – no nie jedlo.
Sadol som si teda a plný očakávania som sa pustil do pštrosa. Väčšinou, keď má človek veľké očakávania, tak sa sklame; no tento krát sa tak nestalo. Mäso bolo veľmi chutné – trochu mi pripomínalo hovädzie no bolo mäkšie a lahodnejšie, až sa rozplývalo na jazyku. Prosto nádhera.
Keď som dal do úst prvé sústo, v hlave mi preblesla myšlienka ako sa pštros preháňa po Austrálskej púšti rýchlosťou vetra. Úplne som cítil ako mu vietor veje v perí a celý natešený si cupká hore dole pomedzi piesok a malé trsy vysušenej trávy. Moju idylku mi však prekazil môj brazílsky kamarát, ktorý nám hovoril o pštrosích farmách, ktorých je v Brazílii požehnane a tak je pštrosie mäso rovnako lacné ako kuracie.
Hm, myslím, že aj na Slovensku máme pštrosiu farmu – jednu. Napriek tomu dúfam, že ďalšieho pštrosa si vychutnám aj doma :)
