LC Quito zorganizovalo výlet pre svojich členov a stážistov a keďže bývame v Quite, zavolali aj nás – MC. Všetky informácie, ktoré sme dostali by sa zmestili do jedného riadku, čiže sme vedeli iba to, že ideme k nejakému vodopádu a budeme sa kúpať. Nakoniec to však bolo celé o niečom inom. A i keď sa moje pôvodné očakávania sa nenaplnili, určite radím tento deň k najlepším počas celého môjho doterajšieho pobytu v Ekvádore.
Začalo sa to veselo, keďže sme sa stretávali pred Univerzitou o ôsmej ráno – v ekvádorskom preklade to znamená, že sme odchádzali krátko po deviatej. Po asi pol hodinke sme sa ocitli v malom mestečku, odkiaľ sme si stopli taxík – opäť raz 30 minút na korbe otvoreného auta :)
Okolo 11. sme dorazili do miesta odkial sa ide k vodopádu Pita. Po krátkom zahrievacom šliapaní sme sa dostali k rieke, ktorú sme mohli prebrodiť teraz, alebo neskôr. Keďže nás však čakala celkom dlhá túra, rozhodli sme sa ostať na pravom brehu rieky so suchými nohami. Po asi hodinke sme sa dostali k prvému mini vodopádu, po ktorom nás čakala prvá prekážka – rieka. Vyzuli sme sa a pomaly vliezli do strašne studenej vody.
Aj keď slovo studená nie je úplne výstižné. Tá voda bola úplne ľadová. Už po pár sekundách si necítim prsty a ledva chodím. Spomenul som si pri tom na splav, keď sme sa umývali v Hrone a ja som myslel, že mi odpadne hlava, alebo minimálne, že môj mozog je už zamrazený. V porovnaní s touto riekou bol Hron ako Bešeňová :)
Prebrodili sme asi 15 metrov a stále na pravom brehu rieky, sme pokračovali ďalej. Stále obklopení krásnou prírodou sme prešli okolo dvoch ďalších vodopádov. Nemohol som sa zbaviť pocitu, že sme v krajine Froda z Pána prsteňov. Ticho, zopár vtákov, malinký chodník kam sa zmestí tak jeden človek – perfektné miesto na premýšlanie.
Po skoro troch hodinách sme sa konečne dostali na dohľad vodopádu Pita. Prvé čo som povedal bolo waaau. 30 metrov vysoký, masa hučiacej vody sa valí dolu a človek nemá slov. Prešli sme cez trasúci sa lanový most na druhú stranu rieky a dostali sa tesne ku vodopádu.
Po krátkom oddychu a pár fotkách prišiel Norman z LC Quito, ktorý viedol túto malú expedíciu, so zaujímavou otázkou – chcete prejsť popod vodopád?
Jasné, že hej. Bude to super zážitok, povedali sme si asi šiesti, prezliekli sa do plaviek a vydali sa cez spomínaný trasúci sa most späť na druhú stranu, až sme sa dostali ku skale vodopádu. Zišli sme asi 2 kroky nižšie, keď nás začali šľahať ľadové kvapky odrážajúce sa do všetkých strán. Po ďalšom kroku to dvaja ľudia vzdali a ostali sme len štyria. Pomaly sme sa posúvali nižšie, držiac sa skaly jednou rukou a chrániac si oči, uši a vlastne každú časť tela, ktorá nebola zakrytá oblečením. Voda prskala tak silno a v takom množstve, že sme nemohli poriadne dýchať ani vidieť.
Keď sme boli skoro v polke cesty, moje myšlienky pomerne vypnutého mozgu, sa sústredili iba na jedno - toto nebol najlepší nápad, čo takto sa vrátiť späť, ok tak tozo už je fakt lepší nápad, keďže sme v polke; dúfam, že to všetci prežijeme v zdraví...
Keď sme sa dostali presne do stredu vodopádu, začal na nás Norman niečo kričať. Keďže všetko vôkol hučalo, chvíľu nám trvalo kým sme pochopili, že sa máme pozrieť nahor. Tak sme spravili aj keď to nebolo vôbec jednoduché – keďže sme sa stále držali skaly jednou rukou a navyše to bolo niečo ako pustiť si sprchu a pozerať sa priamo do ružice odkiaľ voda tečie. Keď sa nám však podarilo naštelovať tak, že sme niečo videli, bolo to neskutočné. Neuveriteľná sila, energia, príroda... ďalšie wau dnešného dňa.
Keďže voda bola všade a ešte stále bola rovnako ľadová ako na začiatku, pokračovali sme rýchlo ďalej. Pri konci sa skala natoľko zúžila, že sme museli skočiť do vody a preplávať na breh. Dobrá rada, keď náhodou budete skákať popod vodopád – vyzujte si vaše šlapky predtým ako skočíte, nesnažte sa to robiť, keď už sa nachádzate v jazierku kam dopadá voda vodopádu. Je celkom ťažké dostať sa na breh, nie ešte si vyzúvať šľapky :)
Dostali sme sa teda šťastne na breh. Aj keď iba 15 minútová cesta bola úplne neskutočná. Triasli sme sa od zimy, prsty na nohách boli tak stuhnuté, že sme nemohli poriadne chodiť a tričká boli do nitky premočené. Boli sme však šťastní, plní emócii, endorfínov a veľkého zážitku. Ako skonštatoval Manolo – niečo podobné sme ešte nezažili.
Skoro celú cestu späť som sa s nikým nerozprával a relaxoval. Konečne po dlhom čase som nemyslel na nič komplikované, hlavu som mal prázdnu a vyčistenú.
Ak budete niekedy potrebovať prečistiť si hlavu, choďte si skočiť do vodopádu Pita– pomáha to :)
