Cesta do Guayaquilu

Keďže o pár dní nám začína konferencia, vydali sme sa na cestu do najväčšieho mesta Ekváoru – Guayaquil (to meno je fakt desné, vždy ho musím skontrolovať na nete :)). Cestovať sa dá buď lietadlom, alebo buusom. My, samozrejme, ideme busom. Domáci nás pripravoali, že cesta je dlhá (asi 8 hodín) a cesty nič moc.

O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď sme nastúpili do autobusu a sedadla boli veľké ako v lietadle. Ďalší milý šok mi spôsobilo to, že nám rozdávali pitie a keksík zadarmo – ešte vrecko na nevoľnosť (aký pekný výraz, že?) a návod čo robiť v prípade havárie a už sme fakt ako v lietadle :)

Zvláštne bolo aj to, že nás všetkých nahrali na kameru – z dôvodu bezpečnosti. V prípade, že by niekto niečo ukradol, tak by sa možno ľahšie dal identifikovať. Zaujímavé.

Cesta bola pomerne pohodlná, až na ďalšie prekvapenie, ktoré nás čakalo okolo 4. ráno. Autobus zastavil, rozsvietili sa svetlá a museli sme vystúpiť von z busu, kde nás prehľadali policajti. Niektorí z nich mali dokonca v rukách zbrane a cítil som sa ako keby sme niečo trestné robili, tým, že sa veziem v autobuse. Na moju otázku čo to má znamenať som dostal jednoduchú odpoveď- to je bežné, to len pre istotu, kvôli bezpečnosti.
No neviem, u nás ma ešte takto ozbrojení policajti neprehliadali a cítil som sa aj tak celkom bezpečne :)

Okolo 7. ráno sme dorazili do mesta, odkiaľ sme sa odviezli kamiónom z firmy rodičov Nube až
k nim domov, kde budeme chvíľku prespávať.
Super bolo, že zamestnanci ich firmy nám vyniesli veci až na 2. resp. 3. poschodie, tak sme sa vôbec nemuseli namáhať. No nie je to super mať vlastný podnik? :D

Cheap Flights HERE
Lacné Letenky

Stred sveta

Vybrali sme sa na výlet do mestečka Mitad del Mundo (V preklade - Stred sveta), ktoré sa nachádza len 30 minút od Quita.

Názov kto rý nesie, nie je úplne náhodný, keďže tade prechádza rovník a podľa istých výpočtov tam začína takže je to vlastne bod 0˚ 0̕ 0̕̕ (Toto si musím doštudovať, le bo ani domáci nevedia úplne presne, prečo je to stred sveta:))

Cesta taxíkom a dvoma autobusmi nám trvala asi tak hodinku a pol a dostali sme sa do Mitad del Mundo. Najprv sme sa rozhodli pozrieť na kráter sopky, v ktorom sa toto mestečko nachádza. Tak sme si za $1.5 stopli taxík, ktorý nás odviezol na vrch, z ktorého sme sa pozerali na kráter. Úprimne – keby mi niekto nepovie, že je to kráter, tak ani netuším. Ale okolité hory a údolie boli naozaj prekrásne. Som síce mestské dieťa, ale toto bolo naozaj úchvatné.

Cestou dolu sme zbadali indiána v tradičnom oblečení, tak sme prišli bližšie a našli indiánske múzeum :) Tomu sa hovorí dobrá reklama. Vošli sme teda dnu – do kostola starého 8000 rokov (toto sa mi fakt nezdá, keby to bolo 800 tak to mi tak časovo zapadá do obdobia pred Inkami, tak neviem či sa len teta - rozprávajúca ako tak skoro po anglicky nepomýlila). Vnútri sme okrem obrazov, váz a peknej hudby našli aj starý oltár pre ženu, pretože žena bola v tom čase vládkyňa. (To aj teraz je tak vo veľa prípadoch, že? :D).

Cesta dolu ku monumentu rovníka by bola dosť dlhá, tak sme oslovili jednu rodinku, ktorá nás úplne nezištne vzala dolu v zadnej – otvorenej časti ich auta. Sedeli sme teda na mieste pre tovar spolu so 4 deťmi a rozprávali sa s nimi :) Nakoniec nám aj zaspievali (ale museli sme im každému dať 10 centov na lízatko :D)

Pri monumente bolo všetko preplnené, pretože tam bol koncert známej speváčky Paulíny a ďaľších Ekvádorských hviezd :) Najlepšie to vystihuje náš výraz – hlava na hlave :D

Išli sme sa najesť do jednej z preplnených reštaurácií. Jedlo bolo však napriek množstvu zákazníkov veľmi chutné – k bravčovému mäsu a zemiakovej tortile nám nezabudli pridať dva druhy kukurice a samozrejme - osmažený plát banánu ako prílohu. Objednali sme si aj Inca Colu, ktorú vyrába kto iný ako Coca Cola :)

Popozerali sme si monument, polozili po ňom (robilo to veľa ľudí, len zväčša to boli deti :)), urobili fotky a zopár videí a išli domov. Keďže autobusy chodia viac ako náhodne, opäť sme sa pýtali cudzích ľudí, až nás jedno auto opäť raz zviezlo – milé :)

Dnešný koncert a fiesta sa konajú asi raz za pol roka, čiže sme si pri monumente nevychutnali pokoj a mier, ale tanec, hudbu a ľudskú radosť. Bez ohľadu na to, či prídete do Quita počas fiesty alebo počas všedného dňa, odporúčam Vám navštíviť Mitad del Mundo. Určite to bude aj pre Vás nezabudnuteľné.

PS: Viac fotiek si pozrite tu: http://www.facebook.com/album.php?aid=27038&l=eee73&id=673167926

--- FOR CHEAP FLIGHTS CLICK HERE ---

Lacné Letenky - kliknite SEM.

Starý a nový

Keďže v ďalších blogoch budem spomínať starý a nový tím, bolo by fajn ich trochu opísať.

Starý MC tím – Ewa, Igor, Nube, Jaime

Ewa – začala ako viceprezident (VP) pre Vzťahy s verejnosťou a komunikáciu. Keďže však po pár mesiacoch odstúpil prezident AIESECu v Ekvádore, bola zvolená aj za prezidentku.
Ewa je z Poľska a je pomerne rázna a otvorená. Čo je celkom fajn. Má celkom rešpekt u ľudí a je pomerne veľmi emotívna.

Igor – VP pre Talent Management (niečo ako ľudské zdroje) z Brazílie. Zábavný 20 ročný chalan, ktorý je miláčikom tunajších žien každého veku.

Nube – VP pre Projekty z Ekvádorského mesta Guayaquil. Priateľská, otvorená, energie má za troch a je maximálne nápomocná a každý ju má rád.

Jaime – VP pre Medzinárodný výmenný program, ktorý pochádza z mesta Manta v Ekvádore. Má celkom smiešnu ale milú angličtinu, veľa sa smeje a je gay. Má max. 160 cm a vyzerá mierne ako indián. Čo je zaujímavé - je veľmi priateľský, ale moc nerozpráva. Keď sa však pripije je na nepoznanie a rozpráva veľa a je zábavný ako nikto.

Čo sa týka nového MC tímu – Deisi, Xime, Piotr, Mahmud, Manry a ja :)

Deisi – prezidentka. Je malinká, ako väčšina ľudí z mesta Loja [Locha], odkiaľ pochádza. Je veľmi milá, stará sa o nás ako o deti, čo je celkom fajn a je veľmi slušná – ešte aj taxikárovi, ktorý nám ponúkol dvakrát vyššiu cenu sa poďakovala a ospravedlnila.

Xime – VP pre projekty je z Quita. Často sa smeje, je veľmi priama a inteligentná. Tým, že je z Quita, tak nám stále ešte pomáha sa udomácňovať a zháňať veci, ktoré potrebujeme.

Piotr – VP pre Vzťahy s verejnosťou a komunikáciu, pochádza z Poľska. Je ambiciózny, celkom nervák ale tiež vtipný a veľmi orientovaný na kontaktovanie a spoluprácu s firmami.

Mahmud aka Manolo – VP pre Talent Management. Narodil sa v Škótsku, po pár rokoch sa presťahoval s rodinou späť do Egyptu odkiaľ pochádza jeho rodina a posledný rok strávil na stáži v Nemecku. Nečakal som to, ale je pre mňa asi najvtipnejší človek v tíme. Súvisí to asi s tým, že je naladený na podobnej vlnovej dĺžke ako ja. Je inteligentný a veľmi priateľský.

Manry – VP pre Medzinárodný výmenný program. Z jej pôvodom je to zložitejšie – jej rodina pochádza s Číny, no Manry sa narodila v Ekvádore. Po asi 5 rokoch sa presťahovali do Kanady, takže Manry sa považuje za Kanaďanku, avšak s rodným jazykom čínštinou. Zvláštne je, že aj keď pochádza z Číny, je iba o niečo nižšia ako ja, no zďaleka prevyšuje väčšinu Ekvádorčanov. Manry má však takú čínsku povahu – tichšia, milá ku každému a nemá rada konflikty.

Ivan – VP pre Financie. No ja - inteligentný, pracovitý, krásny a skromný. :D To bol vtip, seba opisovať nejdem, mňa poznáte :)

Lacné Letenky TU
Cheap Flights HERE

Ako som (skoro) pral

Keďže po pár dňoch sa mi minuli skoro všetky čisté tričká a gate, bolo na čase pustiť sa do prania.
V byte však nemáme práčku, iba miestnosť na pranie, kde je kamenné ¨niečo¨ na pranie s prívodom (studenej) vody. Rrozhodol som sa to teda vyriešiť inak.

Pretože máme práčovňu asi 20 metrov od domu, bola by škoda nevyužiť ju :) Za pár dolárov Vám vyperú veci, poskladajú a dostanete svoj balíček s čistými vecami.

Ešte škoda, že ich aj nevyžehlia, no žehličku našťastie máme :)

Restauracia Mongos

Vybrali sme sa na obed do Mongolskej reštaurácie Mongos, ktorá sa nachádza blízko centra, v uličke s množstvom barov a reštaurácii.

Poväčšine sme si dali každý Bufet – One Plate, čo znamenalo, že nám dali malú misku, na ktorú sme si mohli natlačiť jedla koľko sa zmestilo. Veľmi dobre vyzeral Jaime, ktorého kôpka bola asi trikrát vyššia ako miska :) Na výber bolo toho naozaj dosť – kuracie a hovädzie mäso, kalamáre, yuca, cestoviny, veľa druhov čerstvej zeleniny, rôzne kukurice, ananás, kokos, sezam a asi zo desať dressingov. Natlačili sme si teda jedlo na misku, ktorú potom čašník vysypal na veľkú kruhovú rozpálenú platňu v strede bufetu, kde sa všetky ingrediencie chutne premiešali.

Z menu ma zaujalo ponuka za $9,99 – jedz a pi koľko vládzeš, pričom sa to vzťahuje aj na miešané nápoje.
Počas čakania na jedlo sme si teda objednali aj nejaké miešané drinky – á $1. No, boli fajn a fakt je, že u na Slovensku asi mojito za 20 Sk nezoženieme :)

Čašník nám po štvrťhodinke doniesol naše taniere a chuť vlastnoručne namiešaného jedla bola naozaj znamenitá. Myslím, že aj keď jedlo bolo mierne drahé (he, teda na tunajšie pomery - $5), prídeme aj nabudúce :)

Komplikácie pred cestou do Ekvádoru

Hneď ako som sa dozvedel, že som bol zvolený za MC VP Finance v AIESEC in Ecuador (po slovensky viceprezident pre financie AIESECu v Ekvádore) som začal vybavovať rôzne potrebné veci ako sú víza, očkovania, letenky.

Ako to býva, nezaobišlo sa to bez komplikácií.

Čo sa týka leteniek, tak to bol ten najmenší problém. Keď zaplatíš, tak letíš :) Keďže som však nechcel platiť 1350 Eur za jednosmernú letenku, akú mi vyhľadalo pri prvom hľadaní, rozhodol som sa hľadať ďalej. Ako som kombinoval rôzne spoločnosti a spojenia, cena mi klesla na 830 a neskôr dokonca na 560 tisíc. Nakoniec som objavil spojenie Viedeň- Madrid- Quito za 430 tisíc korún vrátane poplatkov, čo oproti prvej cene bola len tretina.
Komplikácia v tomto prípade bola len tá, že som si mohol nabaliť iba 20 kg, čo sa mi ale s malými problémami podarilo :)
Kupovať letenky odporúčam cez Pelikán. Je to reklama, viem, ale skutočne som nikdy nenašiel lacnejšiu letenku cez inú službu (vrátane českých alebo svetových) ako cez Pelikán.

Trik bol vlastne v tom, kúpiť si letenku oddelene. T.j. kúpiť si jednu do Madridu a potom jednu z Madridu do Quita.
Toto (ako som neskôr zistil) funguje na celú Južnú Ameriku - či letíte do Brazílie, Kolumbie alebo na Kubu, všetky najlacnejšie spoje lietajú z Madridu. A ak sa dokážete zbaliť do 20 kíl (na vnútro-európsku prepravu do Madridu), resp. zaplatíte asi 75 Eur za extra kufor a potom si kúpite letenku z Madridu, kamkoľvek do Latinskej Ameriky, zaručene Vás to bude stáť menej ako jedna letenka priamo z Viedne, alebo Bratislavy. Pozrite si koľko stoja letenky do Madridu tu:

Lacné letenky- Madrid

Víza boli celkom v pohodičke – na konzuláte vo Viedni boli naozaj prístupný a po poslaní dokumentov mailom, som si urobil výlet do Viedne a v polke apríla som si vyzdvihol svoje víza. Mimochodom číslo mojich víz je 2008/001. Konzul zareagoval na moje prekvapenie a vysvetlil, že odkedy sa zrušili víza pre cestovanie do Ekvádoru na kratšiu dobu, veľa žiadostí o pracovné alebo Cultural Excange (ktoré mám ja) víza nemajú.

Očkovanie bol nakoniec najťažší oriešok. Zaočkovať sa totiž pred cestou nie je maličkosť. Ani čo sa týka finančnej stránky ani čo sa týka času, ktorý na to človek potrebuje. Iste, že som mal nejaké informácie z internetu, ale nechcel som nič nechať na náhodu a tak som zašiel na Ústav cudzokrajných chorôb v Bratislave na Americkom námestí. Ešte predtým ma zopár ľudí varovalo, že sú súkromníci a všetko si človek platí. Pravda.

Pekná recepcia, krásne vymaľované steny, automat na vodu, CD prehrávač a kožené kreslá v čakárni ma hneď od začiatku presvedčili, že nie som v štátnom zariadení. Ešte pred pár rokmi patrilo vtedy ešte Oddelenie cudzokrajných chorôb pod Fakultnú nemocnicu, avšak neskôr sa rozhodli osamostatniť. Také malé zamyslenie – prečo nemocnica dovolí osamostatnenie sa práve oddeleniu, ktoré bez pochyby ako jedno z mála produkuje a „nepožiera“ peniaze nás daňovníkov, zostáva pre mňa záhadou. :( Ale táto téma asi patrí niekam inam.

Ak Vás zaujíma celá procedúra, keď sa chystáte vycestovať do pre nás exotickej krajiny, ak nie preskočte zo tri odstavce :)
Po prvom vyšetrení (asi 580sk) mi primárka poradila, čo všetko sa dá u nich zaočkovať a čo je potrebné a čo odporúčané pre krajinu kam sa chystám. Keďže som sa rozhodol, že obetujem o pár tisíc viac a nebudem mať stresy, že dostanem nejakú superexotickú chorobu, nechal som sa očkovať proti všetkému čo sa odporúča. Konkrétne hepatitída A, B, meningitída, brušný tífus, besnota (čo som celkom zvažoval, ale keď tu vidím toľko voľne behajúcich psov, tak ani nelutujem) a pre nás asi najnebezpečnejšia žltá zimnica. Práve s poslednou vakcínou bolo najviac problémov. Všetky ostatné boli bez problémov, ak nerátam, že ich bolo treba vhodne načasovať. Keďže po očkovaní proti žltej zimnici sa nemôže očkovať proti ničomu inému, zákonite muselo prebehnúť toto očkovanie posledné.
Keď som prišiel na predposledné očkovanie, sestrička, ktorá mi pichala Verorab - proti besnote, sa ma pýtala kam idem a ja že do Ekvádoru. A či už som očkovaný proti žltej zimnici. A ja odpovedám, že „nie, ale o tri týždne prídem na očkovanie“. Zdesene na mňa pozrela a pýta sa: „a na ako dlho idete?“ „Približne na 13 mesiacov.“ Vtedy jej zdesenie dosiahlo vrchol a prerástlo do ľútosti v jej očiach. „A viete, že nemáme žiadne vakcíny proti žltej zimnici?“ „No, tak to som nevedel. A kedy majú prísť?“ „Sľubujú nám ich už mesiac, ale možno ku koncu apríla. Skúste sa ešte opýtať na recepcii, či nejaké náhodou ešte nemáme.“ Stále celkom pokojný idem na recepciu, odkiaľ ma posielajú ku hlavnej sestre. Tá ma celkom smutne informuje, že nemajú nič, pretože v Brazílii bola epidémia Žltej Zimnice, takže producent poslal všetky zásoby do Brazílie. Pýtam sa či sa to nedá zohnať inde a ona, že nie, ani v Rakúsku, Poľsku, či Česku. Dokonca aj z Británie im už volali, či nemajú nejaké zásoby.
Hovorím si „No super.“ Ale stále je nádej, že im prídu do konca apríla.
O dva týždne prichádzam a zisťujem, že nič neprišlo. Začínam byť nervózny. Rozprávam sa s hlavnou sestrou, ktorá mi sľubuje, že ak zoženú nejaké vakcíny, určite jednu pre mňa odloží.
2. mája prichádzam na tretiu dávku očkovania proti besnote a sestra mi hovorí, že vakcínu proti žltej zimnici nemajú. Idem si teda k hlavnej sestre kúpiť Verorab a keď sa pýtam na žltú zimnicu, oznamuje mi že nič ešte neprišlo. Potom na mňa pozrie a pýta sa: „Ako sa voláte?“ „Barok Ivan“ „Ááá, jasné to ste vy, to ste mali hneď povedať“. Vyťahuje zo zadnej časti chladničky jedinú vakcínu proti žltej zimnici, ktorú majú. Vysvetlila mi, že niekto si ju objednal, nakoniec neprišiel a ona si spomenula na mňa a odložila mi ju. Som milo prekvapený a celkom šťastný.
Po zaočkovaní dostávam od sestry letáčik a začínam chápať zdesenie sestry z pred pár týždňov – zisťujem, že žltá zimnica je celkom sviňa choroba a je nebezpečná najmä pre ľudí pochádzajúcich z krajín, kde sa nevyskytuje – okrem iného celkom podstatná vec – úmrtnosť pre cudzincov je až 60 percent. Našťastie desať dní po zaočkovaní ma človek skoro stopercentnú ochranu. Uf :)

Zaočkovaný, s vízami a letenkou sa teda lúčim so Slovenskom a 8.júna úspešne odlietam z Viedenského letiska smer Madrid a prestup na lietadlo do Quita.

9. mája sa posledný krát dotýkam Európy a odlietam do Latinskej Ameriky.

---

Toto je celkom sranda: Nechajte sa inšpirovať kam poletíte :)

--- For cheap flights click HERE ---





For cheap flights click HERE

Prečo Ekvádor?

Prečo som si vybral Ekvádor ako krajinu kde plánujem stráviť viac ako 12 mesiacov? Úprimná odpoveď, aj keď nie je veľmi najlogickejšia, je tá, že to bola celkom náhoda.

Začalo sa to všetko mojím uvažovaním, že ak už mám niekam odísť, nech už je to poriadna zmena. Preto Európa vypadla ako prvá. Navyše dnes, v dobe leteniek za 40€ sa dá cestovať v Európe kamkoľvek.

Začal som sa rozhliadať po aiesec.net–e a hľadať nejaké medzinárodné príležitosti a okrem iného som našiel Hongkong a Ekvádor. Začal som si teda písať s ľuďmi z Ekvádoru a Hongkongu o možnosti byť v národnom vedení týchto krajín. Keďže Ekvádorčania boli oveľa priateľskejší, teda aspoň ako sa to dá posúdiť cez internet sa mi zdali priateľskejší, rozhodol som sa kandidovať do Ekvádoru. Samozrejme, mohol som skúsiť aplikovať do oboch krajín, avšak bolo by to nefér voči jednej z týchto krajín, ak by ma náhodou zvolili do oboch. A tak som celú svoju energiu nasmeroval na Ekvádor.

Pred odchodom som rozmýšľal čo poviem domácim, ktorí sa určite budú pýtať prečo som prišiel do Ekvádoru. Prišiel som na to, čo všetko môžem povedať – kvôli tomu, že majú krásnu prírodu, hory, prales, oceán, Galapágy, pekné ženy, šialené futbalové či kohútie zápasy, indiánske a španielske kolonizačné kultúrne dedičstvo... – ale stále by to bol len výmysel. Je pravda, že všetko uvedené sa v Ekvádore nachádza (aj keď tie pekné ženy, no neviem... o tom možno neskôr :)), pravdou zostane asi to že som si vybral Ekvádor kvôli ľuďom, ktorí so mnou komunikovali pred a počas aplikovania do národného vedenia Ekvádoru.

Čiže čo resp. kto je dôvodom prečo som v Ekvádore?
Ľudia. Otvorení, trošku šialený, mierne hluční, plní energie a optimizmu, emotívni, zábavní a kompletne iní ako my, Európania :)

Začiatok príbehu...

Ešte predtým ako začnem písať svoje príbehy z Ekvádoru, bolo by fajn vysvetliť prečo sa vlastne teraz nachádzam v Ekvádore a čo tu plánujem robiť :)

Skôr, ako budem opisovať svoju AIESEC kariéru, ktorá ma priviedla až tak ďaleko, mohol by som predstaviť organizáciu AIESEC, ktorá mi toto všetko umožnila.
Podľa web stránky http://www.aiesec.sk/ a www.aiesec.sk/cu AIESEC je globálna, apolitická, nezisková organizácia riadená študentmi a čerstvými absolventmi inštitúcií vyššieho vzdelania. Jej členovia prejavujú záujem o globálne otázky, vedúce pozície a manažement. AIESEC nediskriminuje na základe rasy, farby pleti, pohlavia, sexuálnej orientácie, vyznania, náboženstva, etického a spločenského pôvodu.
AIESEC je prítomný na 1100 univerzitách s 28,000 členmi je AIESEC najväčšou mladými ľuďmi riadenou organizáciou na svete. S cieľom poskytnúť mladým ľuďom priestor pre rozvoj ich líderských schopností ponúka AIESEC každoročne 6,500 príležitostí viesť svoj vlastný tím a viac ako 4,400 medzinárodných stáži ročne.
Zjednodušene povedané, AIESEC sa snaží o rozvíjanie schopností a zručností mladých ľudí. Tým, že rozvíjame jednotlivcov, zlepšujeme spoločnosť. A samozrejme, tým že rozvíjame jednotlivcov = rozvíjame seba, zlepšujeme si svoje vyhliadky do budúcnosti, hlavne čo sa týka profesijnej stránky.
Aj keď je fakt, že vďaka AIESEC vzniklo aj veľa manželstiev a následne aj veľa tzv. AIESEC-babys :)
Dobré na tom všetkom je však to, že nikto nám nikdy nič nelinkuje, neprikazuje... Každý si môže zvoliť či chce byť AIESEC member, alebo nie, či chce pracovať v oblasti marketingu, ľudských zdrojov, financií , projektového manažmentu, alebo sa chce stretávať so stážistami. Každý si sám vytvorí svoju vlastnú cestu, po ktorej kráča...

A tak som si zvolil tú svoju aj ja.
Hneď ako prvák na Fakulte managementu UK som sa prihlásil do organizácie AIESEC at Comenius University, kam ma úspešne prijali.
Po pol roku ako člen tímu som sa dostal na pozíciu tímlídra, kde som zotrval asi 4 mesiace. Mal som možnosť si vyskúšať, čo to znamená viesť a motivovať ľudí. Určite skúsenosť na nezaplatenie.
V ďalšom roku, ako OCP, som opäť viedol od 4 do 10 ľudí pri organizovaní 4 rôznych konferencií. Najväčšej z nich, FEM 2007, sa zúčastnilo asi 160 delegátov a pre veľa z nás zostane určite nezabudnuteľná. Ako organizátori sme sa stretli s množstvom nečakaných problémov a krízových situácií, ktoré sa nám úspešne podarilo zvládnuť a konferencia prebehla „ako po masle“ o čom nás presvedčili aj reakcie delegátov po skončení konferencie. Najväčší learning point bolo pre mňa to, že ako líder tímu treba pristupovať ku každému členovi tímu osobitne a treba sa snažiť naladiť na jeho vlnovú dĺžku.
Po tejto skúsenosti som od mája 2007 bol zvolený za viceprezidenta pre financie našej pobočky AIESEC at Comenius University a tým pádom za člena výkonnej rady (executive board = EB). Pracovať 12 mesiacov v tíme s 5 ľuďmi a mať spolu s nimi na starosti pobočku medzinárodnej organizácie sa nepodarí každému a určite nie v našom veku. Čo sa týka tohto roku – napriek nedostatku času, častému stresu a neužívania si klasického ničnerobenia - nikdy som neoľutoval, že som bol členom EB. Najmä vďaka ľuďom, s ktorými som spolupracoval. Ivka, Kika, Nataš, Vaco – ďakujem za tento rok. :)

Niekedy na začiatku roka 2008 som začal uvažovať čo ďalej, či pokračovať v AIESECu alebo ísť na stáž, ktoré AIESEC poskytuje pre študentov a čerstvých absolventov univerzít. Napokon som sa rozhodol aplikovať do MC = národného vedenia AIESEC in Ecuador. Vo februári, kedy sa v AIESEC in Ecuador konajú voľby do MC, som bol zvolený a moja túžba vyskúšať si život v zahraničí nabrala reálnejšie kontúry.

O tom, prečo som si vybral Ekvádor sa dočítate v ďalšom príspevku. :)