Na konferencii IC sme dostali toaster od partnera AIESECu a celkom nás to potešilo, keďže si môžeme od teraz robiť toasty v našej kancelárii. Na počesť mesta, kde sa konal IC, sme ho pomenovali Paulo. Po skončení IC, sme mali ešte 5 dní do odletu a tak sme sa rozhodli stráviť pár dní v Rio de Janeiro. (Fakt netuším ako to správne vyskloňovať)
Autobus nás zaviezol na stanicu v Sao Paule a celkom rýchlo sme si kúpili lístky do Ria. Keďže sme mali ešte hodinku času rozhodli sme sa najesť v jednom z množstva fast foodov, no nanešťastie práve tento fast food nebol príliš fast. (Ešte, že bol aspoň food :))
Keďže sme si jedlo vyberali celkom dlho a neskôr sme čakali ešte dlhšie, keď bolo naše jedlo hotové, s hrôzou sme zistili, že máme menej ako 10 minút do odchodu autobusu. Na rýchlo sme si nechali zabaliť jedlo a so všetkou batožinou utekali na naše nástupište.
Sedeli sme blízko slovenskej delegácie (v počte dvaja) a tak som sa takisto na rýchlo s nimi rozlúčil a prehodil pár slov, otočil som sa a ... nikto. Celá delegácia Ekvádoru bola preč. No paráda. V diaľke som ešte uvidel ruksak Manry a tak som sa rozbehol tým smerom.
Aj keď ono to nebolo také jednoduché, keďže som mal veľký kufor, malý kufrík na počítač, ruksak na pleciach, v rukách mini-pizzu a pohár Spritu a navyše mi ostal ešte aj toaster Paulo. Už samotný akt utekania by bol ťažký aj s jedným kufrom a ruksakom, nie ešte s mojou výbavou. Pár krát som sa v behu nedobrovoľne zastavil aby som pozbieral spadnuté veci (najmä Paulo si užil svoje) a očkom stále sledoval zelený ruksak Manry.
Zrazu som sa však ocitol na križovatke troch ciest terminálu a mal som si vybrať kade ísť, keďže Manry sa mi pri ďalšom páde toastra Paula na zem stratila. Dlho som neváhal a vybral si (logicky) cestu, ktorá smerovala na nástupištia.
„Potešilo ma“, že nemajú eskalátor smerom dolu, a tak som celý náklad zniesol dolu. V polke schodov mi pomohol chlapík, ktorý zdvihol môj úbohý padnutý toaster a zniesol mi ho dolu.
Keď som zbehol dolu, videl som veľa nástupíšť no nikde nikto koho by som poznal. Zastavil som teda niekoho a svojou lámanou španielčinou sa opýtal na číslo svojho stanovišťa. Vzhľadom na fakt, že v Brazílii sa hovorí po portugalsky, moja nádej – veď je to podobný jazyk, snáď pochopia – zhasla veľmi rýchlo. Skúsil som to s angličtinou a na tretí pokus som našiel človeka ktorý mi vysvetlil, že nástupištia sú delené na čísla 1-60 a 61-tuším 120 a samozrejme, že ja som si vybral to nesprávne. A na hodinkách bolo minútu do odjazdu autobusu.
Odtrepal som svoju batožinu opäť hore (našťastie eskalátorom) a bežal na susednú skupinu nástupiští. Opäť som zbehol schody nadol a dostal sa na správne miesto. Naproti mi bežali Piotr s Deisi, ktorí sa rozhodli ísť ma hľadať. Boli celkom v strese (predsa len mal som lístok aj pre Deisi :)), možno ešte viac ako ja.
Piotr: „Kde si bol?“ (hlasným rozrušeným hlasom)
Ja: „Checkoval som si ešte maily v internetovej kaviarni“ (odpovedám kľudne)
Piotr and Deisi naraz: „ČOŽE???“ (v očiach im čítam zdesenie a to, že pochybujú o mojom mentálnom zdraví)
Ja: nechávam ich chvíľku v zdesení a dodám už svojím, v tom čase tiež rozrušeným, hlasom „Jasné, že nie!“ a vysvetľujem čo sa stalo, bežiac na naše nástupište.
Nakoniec to dopadlo celkom fajn, stihli sme autobus, vyplnili sme lístok, ošahali nás či nemáme zbrane, prešli okolo nás nástrojom na zisťovanie či nemáme niečo kovové čo neobjavili predtým a púšťajú nás dnu. (Krabicu s Paulom nám neskontrolovali a keby sme mali zbrane v nej, ani by si to nevšimli... Ponaučenie: Každý systém môže zlyhať zásluhou ľudského faktoru)
Ponaučenie z môjho príbehu – keď bežíte na autobus, nebežte s toastrom. Ak bežíte s toastrom, priviažte si ho na batožinu a nenechajte ho na nej voľne položený. Ak nemáte čas, proste len bežte – toaster to prežije. (Aspoň náš Paulo to prežil, aj keď vďaka inému napätiu ho v Ekvádore nemôžeme používať :) )
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára