Odvrátená tvár...

Čo je Rio? – krásne pláže Copacabana, Ipanema; svetoznámz karneval; kopec Suger Loaf, ktorý vyrastá akoby z ničoho nič; uchvacujúca socha Krista... to však nie je všetko.

Ak som písal, že hlavná autobusová stanica v Riu nie je nič moc, nie je to až také zlé – predsa len, ohyzdné budovy máme aj na Slovensku. No nie je to nič v porovnaní s tým čo uvidíte na pláži, v parkoch, v centre mesta, o známych obručiach biedy ktoré sú naokolo ani nevraviac ...
... ľudia - úbohí, chudobní, hladní, chorí, špinaví, občas opití alebo nadrogovaní, sediaci, ležiaci, spiaci, možno mŕtvy. Dá sa opäť povedať, že aj u nás, alebo všade vo svete sa takí nájdu. Určite. Avšak silne pochybujem, že niekde je ich tak veľa ako v Riu. Stovky, tisíce či desaťtisíce? Nie, stotisíce až milióny...

Ako príklad uvediem našu nedeľnú prechádzku starým mestom. Budovy sú opäť raz úchvatné – staré sa mieša s novým a vytvára príjemnú atmosféru mesta. Aké je však naše prekvapenie, keď sa dostávame do oblasti s bankami, obchodmi a McDonaldom. Keďže je nedeľa, všetko je pozatvárané, no pred obchodmi, bankami i McDonaldom sa tlačia ľudia. Nie však v radoch, nečakajú na tovar alebo jedlo. Tlačia sa na zemi... Jeden vedľa druhého. Pod sebou kartón, namiesto vankúša kartón a prikrytí sú kartónom, tí šťastnejší majú tenkú špinavú deku. Schúlení do klbka od zimy, aj keď nie je vôbec zima. Ak majú náhodou otvorené svoje krvou podliate oči, vyzerajú smutne, unavene, unudene, rezignovane a ťažko v nich nájsť čo i len iskierku nádeje na zlepšenie.


Ak sa pozeráte na „zástup“ ležiacich a nedávate pozor, môže sa Vám ľahko stať, že stúpite do výkalov či moču týchto ľudí. Ak sa ich snažíte odfotiť, môže sa Vám ľahko stať, že to bude posledná fotografia, ktorú ste urobili s Vašim foťákom. A ak sa to všetko snažíte pochopiť, môže sa Vám ľahko stať, že nenájdete vysvetlenie.
Najväčší kontrast Brazílie – krásne majestátne budovy a pod nimi zúbožení ľudia.
Smutná, ťažko stráviteľná, nezabudnuteľná a takmer neriešiteľná .. aj taká je situácia ľudí v Brazílii.

Stanica v Riu

Ak som spomínal, že predošlá Fake stanica nevyzerala bohvieako reprezentatívne, o naozajstnej stanici v Riu sa dá povedať to isté :)
Je pravdou, že príchod do akéhokoľvek mesta o 3. hodine ráno nie je najlepší nápad, no predsa len od Ria by som očakával trošku menej nebezpečne vyzerajúcu stanicu. Takisto architektúra stanice niekoľkomiliónového mesta, ak sa to tak vôbec dá nazvať by mohla byť o trošku krajšia ako Bratislavská autobusová stanica.

Na celej stanici bolo asi 15 ľudí z toho osem z nich na nás kričali, aby sme si vybrali práve ich taxislužbu. Nakoniec sme sa pre jednu z nich rozhodli a odišli hľadať si hostel.

Poznámka :
Keď sme o pár dní z Ria odchádzali v rozumom čase (nie o tretej v noci), nevyzerala stanica až tak nebezpečná. No ani prívetivou či sympatickou stanicou by som ju určite nenazval :)

Fake stanica

(čítaj: fejk stanica = nepravá stanica)

Po trampotách na stanici v Sao Paule sme nastúpili do autobusu a zjedli svoje ťažko odnesené jedlo. Zaspal som celkom rýchlo – predsa len viac ako desať dní na konferencií mi dalo zabrať.

Po pár hodinách sa dostávame na stanicuv Riu, avšak predsa len sa mi nezdá, že by sme sa tak rýchlo dostali do Ria. Spýtam sa Manry, ktorá strávila v Brazílii 3 mesiace a tá s istotou odpovedá, že sme v Riu.

Zbalíme si tých pár vecí, ktoré sme v autobuse mali a vystupujeme von. Podozrivé však je, že táto stanica nevyzerá bohvieako reprezentatívne, zvlášť keď ide o niekoľko-miliónové mesto... Navyše nikto nám našu batožinu nevykladá a batožinový priestor je zavretý. Hľadáme teda nejaký názov stanice – no márne. Nakoniec sa Deisi svojou lámanou portugalčinou opýta šoféra, či už sme v Riu. Ten sa zasmeje a odpovedá, že to ešte dve hodiny potrvá.

Zamračíme sa na Manry, vrátime sa do autobusu, ľahneme si a pokračujeme v spánku.

Toaster Story

Na konferencii IC sme dostali toaster od partnera AIESECu a celkom nás to potešilo, keďže si môžeme od teraz robiť toasty v našej kancelárii. Na počesť mesta, kde sa konal IC, sme ho pomenovali Paulo. Po skončení IC, sme mali ešte 5 dní do odletu a tak sme sa rozhodli stráviť pár dní v Rio de Janeiro. (Fakt netuším ako to správne vyskloňovať)

Autobus nás zaviezol na stanicu v Sao Paule a celkom rýchlo sme si kúpili lístky do Ria. Keďže sme mali ešte hodinku času rozhodli sme sa najesť v jednom z množstva fast foodov, no nanešťastie práve tento fast food nebol príliš fast. (Ešte, že bol aspoň food :))
Keďže sme si jedlo vyberali celkom dlho a neskôr sme čakali ešte dlhšie, keď bolo naše jedlo hotové, s hrôzou sme zistili, že máme menej ako 10 minút do odchodu autobusu. Na rýchlo sme si nechali zabaliť jedlo a so všetkou batožinou utekali na naše nástupište.

Sedeli sme blízko slovenskej delegácie (v počte dvaja) a tak som sa takisto na rýchlo s nimi rozlúčil a prehodil pár slov, otočil som sa a ... nikto. Celá delegácia Ekvádoru bola preč. No paráda. V diaľke som ešte uvidel ruksak Manry a tak som sa rozbehol tým smerom.
Aj keď ono to nebolo také jednoduché, keďže som mal veľký kufor, malý kufrík na počítač, ruksak na pleciach, v rukách mini-pizzu a pohár Spritu a navyše mi ostal ešte aj toaster Paulo. Už samotný akt utekania by bol ťažký aj s jedným kufrom a ruksakom, nie ešte s mojou výbavou. Pár krát som sa v behu nedobrovoľne zastavil aby som pozbieral spadnuté veci (najmä Paulo si užil svoje) a očkom stále sledoval zelený ruksak Manry.

Zrazu som sa však ocitol na križovatke troch ciest terminálu a mal som si vybrať kade ísť, keďže Manry sa mi pri ďalšom páde toastra Paula na zem stratila. Dlho som neváhal a vybral si (logicky) cestu, ktorá smerovala na nástupištia.
„Potešilo ma“, že nemajú eskalátor smerom dolu, a tak som celý náklad zniesol dolu. V polke schodov mi pomohol chlapík, ktorý zdvihol môj úbohý padnutý toaster a zniesol mi ho dolu.
Keď som zbehol dolu, videl som veľa nástupíšť no nikde nikto koho by som poznal. Zastavil som teda niekoho a svojou lámanou španielčinou sa opýtal na číslo svojho stanovišťa. Vzhľadom na fakt, že v Brazílii sa hovorí po portugalsky, moja nádej – veď je to podobný jazyk, snáď pochopia – zhasla veľmi rýchlo. Skúsil som to s angličtinou a na tretí pokus som našiel človeka ktorý mi vysvetlil, že nástupištia sú delené na čísla 1-60 a 61-tuším 120 a samozrejme, že ja som si vybral to nesprávne. A na hodinkách bolo minútu do odjazdu autobusu.
Odtrepal som svoju batožinu opäť hore (našťastie eskalátorom) a bežal na susednú skupinu nástupiští. Opäť som zbehol schody nadol a dostal sa na správne miesto. Naproti mi bežali Piotr s Deisi, ktorí sa rozhodli ísť ma hľadať. Boli celkom v strese (predsa len mal som lístok aj pre Deisi :)), možno ešte viac ako ja.

Piotr: „Kde si bol?“ (hlasným rozrušeným hlasom)
Ja: „Checkoval som si ešte maily v internetovej kaviarni“ (odpovedám kľudne)
Piotr and Deisi naraz: „ČOŽE???“ (v očiach im čítam zdesenie a to, že pochybujú o mojom mentálnom zdraví)
Ja: nechávam ich chvíľku v zdesení a dodám už svojím, v tom čase tiež rozrušeným, hlasom „Jasné, že nie!“ a vysvetľujem čo sa stalo, bežiac na naše nástupište.

Nakoniec to dopadlo celkom fajn, stihli sme autobus, vyplnili sme lístok, ošahali nás či nemáme zbrane, prešli okolo nás nástrojom na zisťovanie či nemáme niečo kovové čo neobjavili predtým a púšťajú nás dnu. (Krabicu s Paulom nám neskontrolovali a keby sme mali zbrane v nej, ani by si to nevšimli... Ponaučenie: Každý systém môže zlyhať zásluhou ľudského faktoru)

Ponaučenie z môjho príbehu – keď bežíte na autobus, nebežte s toastrom. Ak bežíte s toastrom, priviažte si ho na batožinu a nenechajte ho na nej voľne položený. Ak nemáte čas, proste len bežte – toaster to prežije. (Aspoň náš Paulo to prežil, aj keď vďaka inému napätiu ho v Ekvádore nemôžeme používať :) )

Samba vs. Pionierske tance

Počas brazílskeho večera nás zaviedli na miesto s množstvom stánkov s jedlom a s pódiom vo výške asi 3 metre, kde prebiehali rôzne vystúpenia.
Asi po hodinke prišla na rad škola samby. Usmievali sa, natriasali sa a tancovali ako o dušu; ľudia pod pódiom sa bavili a ja som pochopil, prečo sú brazílske karnevale také obľúbené a pritiahnu turistov zo všetkých kútov sveta.

Po tomto tanečnom čísle nasledovalo ďalšie číslo, ktoré mi celkom zreteľne pripomínalo časy pionierov a komunizmu, aj keď som si ich odžil asi len 2 roky :)
Na pódiu sa zjavilo asi šesť dvojíc oblečených v modrých košeliach s veľkými červenými šatkami uviazanými pod krkom.
To by nebolo to najhoršie, pretože oni navyše začali tancovať, čo bolo niečo neuveriteľne nudné – niečo ako spoločenské tance zmiešané s polkou... Ľudia rozpálení zo Samby sa razom zmenili na kocky ľadu - dramaturg tohto večera by si rozhodne honorár nezaslúžil. (aj keď úprimne- pochybujem, že by mali dramaturga)

Na druhej strane sme však mali čas sa najesť a pochodiť stánky s prezentáciami regiónov a miest Brazílie, čiže to nebolo také zlé :)