Vybrali sme sa na International Congress organizácie AIESEC – konferencia pre 600 delegátov z viac ako 100 krajín sveta, ktorý sa tento rok konal v Brazílskom Sao Paule.
Naša trasa bola Quito-Bogota-Sao Paulo z odchodom z Quita okolo 17. Keďže doobeda sme ešte vybavovali posledné drobnosti (no, teda celkom veľa drobností), samozrejme sme bežali na poslednú chvíľku. Natlačili sme sa piati do vanu s veľkým priestorom na materiál a odviezli sa na letisko, asi 3 hodiny pred odletom. Na naše európske námietky, prečo ideme tak skoro, sme dostali ekvádorskú odpoveď, že to treba, keďže v Ekvádore celá odletová procedúra trvá dlho. Nakoniec to nebolo také dramatické a všetko sme zvládli štandardne do hodinky.
Nakoniec však bolo dobré, že sme šli skôr, pretože Piotr si zabudol očkovací preukaz (pred cestou do Brazílie z Ekvádoru musíte mať očkovanie proti žltej zimnici) a dal si otočku taxíkom na byt a späť.
Keď už sme sa dostali do našej Gate (slovenské slovo brána sa mi zdá strašne divné, ako sa to prekladá?), personál hral s nami jednu hru. Spočívalo to v tom, že personál zahlásil aby sme nastúpili do lietadla a potom si to rozmyslel a vyzval cestujúcich aby si ešte sadli. Ja a Mahmoud sme samozrejme z čistej lenivosti (a úprimne aj vďaka wi-fi pripojeniu na net) túto hru ignorovali a rozhodli sme sa nestáť v rade ani pri poslednom kole tejto letiskovej hry, kedy už sa hralo naozaj a ľudia postupne kráčali do lietadla.
Náš nápad pozerať si maily a čítať noviny až do samého konca nenechal chladnú Ekvádorčanku Deisy. Začala nás presviedčať, že máme ísť a stáť 10 minút v rade, lebo to sa má takto robiť. Samozrejme sme sa nedali a pokračovali v surfovaní. Vtedy to však Deisy zaklincovala, keď zo seba vydala nezabudnuteľnú vetu: „Poďte lebo nám niekto obsadí miesta v lietadle a budeme musieť čakať na ďalšie“ :) Po trojminútovom nepretržitom smiechu nám začala vysvetľovať, že sa to naozaj môže stať a jej sa vraj neušlo miesto v lietadle z Limy do Quita. No neviem...
Jasné je, že sme to nenechali len tak a pripomenutie tejto story nám zdvíhalo náladu ešte veľmi dlho. Ešte na letisku sme začali s chalanmi utekať, strhli sme Deisy so sebou a kričali, že si musíme švihnúť – nech nám neobsadia miesta. (Ostatní cestujúci sa celkom smiali)
Ďalej bol nápad, že veď by sme mohli stáť ako v autobuse a držať sa tyče. Keď už bolo nevhodné robiť hurhaj tak sme aspoň stáli s chalanmi a držali sa fiktívnej tyče predstierajúc, že sme v autobuse ...
Chúďa Deisy – má to s nami ťažké... (ale úprimne – aj my s ňou :) )
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára