Keďže o pár dní nám začína konferencia, vydali sme sa na cestu do najväčšieho mesta Ekváoru – Guayaquil (to meno je fakt desné, vždy ho musím skontrolovať na nete :)). Cestovať sa dá buď lietadlom, alebo buusom. My, samozrejme, ideme busom. Domáci nás pripravoali, že cesta je dlhá (asi 8 hodín) a cesty nič moc.
O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď sme nastúpili do autobusu a sedadla boli veľké ako v lietadle. Ďalší milý šok mi spôsobilo to, že nám rozdávali pitie a keksík zadarmo – ešte vrecko na nevoľnosť (aký pekný výraz, že?) a návod čo robiť v prípade havárie a už sme fakt ako v lietadle :)
Zvláštne bolo aj to, že nás všetkých nahrali na kameru – z dôvodu bezpečnosti. V prípade, že by niekto niečo ukradol, tak by sa možno ľahšie dal identifikovať. Zaujímavé.
Cesta bola pomerne pohodlná, až na ďalšie prekvapenie, ktoré nás čakalo okolo 4. ráno. Autobus zastavil, rozsvietili sa svetlá a museli sme vystúpiť von z busu, kde nás prehľadali policajti. Niektorí z nich mali dokonca v rukách zbrane a cítil som sa ako keby sme niečo trestné robili, tým, že sa veziem v autobuse. Na moju otázku čo to má znamenať som dostal jednoduchú odpoveď- to je bežné, to len pre istotu, kvôli bezpečnosti.
No neviem, u nás ma ešte takto ozbrojení policajti neprehliadali a cítil som sa aj tak celkom bezpečne :)
Okolo 7. ráno sme dorazili do mesta, odkiaľ sme sa odviezli kamiónom z firmy rodičov Nube až
k nim domov, kde budeme chvíľku prespávať.
Super bolo, že zamestnanci ich firmy nám vyniesli veci až na 2. resp. 3. poschodie, tak sme sa vôbec nemuseli namáhať. No nie je to super mať vlastný podnik? :D
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára