Úsmev za dolár

Okrem tradičných predajcov sa občas v autobusoch objavia aj predavači nečakané prekvapenia, predávajúci veľmi divné veci.

Takýmto predavačom bol aj hluchonemý predajca zápisníčka s kalendárikom. Vlastne to bol opäť multi-balíček zápisníčka a pera. Začal vysvetľovať čo a prečo predáva, no nebolo mu moc rozumieť vzhľadom na svoj handicap.

Neplánoval som si nič kúpiť, no povedal som si, že možno mu ten dolár pomôže a mňa nezabije. Kúpil som si teda zápisníček a pero. Zaplatil som a prišlo niečo čo som neočakával. Predavač sa na mňa usmial. Jeho úsmev sa totiž odrážal aj v jeho očiach, ktoré hovorili niečo ako úprimné ďakujem.

Rozbalil som si balíček a otvoril zápisníček. Stránky sú z najtenšieho možného papiera, na ktorý sa asi ťažko niečo napíšem. No a čo. Priestor na vizitku je malý. No a čo. Kalendár je po čínsky. No a čo. Čínsky kalendár je navyše len na tri mesiace. No a čo. Ja som dostal jeden neskutočný úsmev.

Zvláštne. Jeden jediný úsmev, ktorý mi rozsvietil celý deň. Jediný úsmev, na ktorý nikdy nezabudnem. To nebol úsmev za dolár, ale úsmev za milión.

Ďakujem.

Deti predavači a zabávači

Okrem dospelákov, pracuje v Ekvádore bohužiaľ aj množstvo detí. Tie šťastnejšie, ktoré sa vyhli práci na banánovej plantáži, pracujú na uliciach alebo v autobusoch ako predavači alebo zabávači. Predávajú žuvačky, cukríky, čokoládky, ruže.

Šikovnejší predvádzajú svoje kúsky na prechode počas „červenej“ a následne vyberajú príspevky od vodičov- žonglovanie, mlynské kolá alebo ohňovú šou večer je možné vidieť na každej väčšej križovatke.

Niekedy pracujú deti ako vyberači cestovného v autobusoch, oblečené dokonca v uniformách autobusovej spoločnosti.

Najmä v poslednom prípade, no platí to všeobecne, neviem pochopiť ako je možné, že toto dopustia. Kto? Neviem. Keď už nie rodičia, ktorých niekedy už deti nemajú, tak aspoň neziskovky, politici, spoločnosť.

Do prčic, v týchto prípadoch si človek uvedomuje svoju skoro-bezmocnosť. A tiež, čo všetko má.

Autobumenie

Cesta autobusom mestskej hromadnej dopravy v Quite je zväčša klasická ako kdekoľvek na svete. Zaplatíte 25 centov, usadíte sa na nie veľmi pohodlnú sedačku a veziete sa.

Čo je však špecifické je pridaná hodnota cesty, ktorú dostanete zadarmo. Je ňou „autobumenie“ - čiže autobusové umenie - predstavenie, ktoré sa v autobusoch odohráva. Malý háčik je len to, že nikdy neviete čo budú hrať a kto bude hercom.

Najčastejšie môžete zažiť predavačov vody alebo chipsov, ktorých predstavenie je veľmi efektívne a krátke, bez žiadneho umeleckého zážitku. O niečo kreatívnejší sú predavači lízatiek a žuvačiek. Buď Vám povedia krátku story o tom, prečo vlastne predávajú lízatká (kvôli charite, štúdiu...) a tí menej jazykovo nadaní aspoň pripravia zvýhodnené multi-balíčky. Opäť možno vidieť kreativitu predajcov – tí kvalitnejší majú pripravené balíčky vopred – napríklad päť zlepených lízatiek. Predavači mandariniek alebo hrozna, netreba ani veľmi spomínať, keďže ich slovná zásoba sa obmedzuje na opakovanie slovného spojenia one dollar.

Ďalšou skupinou sú predavači diskov. Okrem CD-čiek s relaxačno, či ekvádorskou tradičnou hudbou predávajú aj disky s filmami alebo PC programami. Najnepochopiteľnejší sú však predavači CD encyklopédií, ktorí majú na výber len jediný produkt, ktorý predávajú do omdletia.

Skutočný umelci majú najnižšie náklady na prevádzku, keďže používajú svoj talent, alebo niekedy „talent“. Flautisti, speváci, niekedy aj slepí speváci vedia naozaj spríjemniť cestu.

Toto mi naozaj bude doma chýbať.

Odvrátená tvár...

Čo je Rio? – krásne pláže Copacabana, Ipanema; svetoznámz karneval; kopec Suger Loaf, ktorý vyrastá akoby z ničoho nič; uchvacujúca socha Krista... to však nie je všetko.

Ak som písal, že hlavná autobusová stanica v Riu nie je nič moc, nie je to až také zlé – predsa len, ohyzdné budovy máme aj na Slovensku. No nie je to nič v porovnaní s tým čo uvidíte na pláži, v parkoch, v centre mesta, o známych obručiach biedy ktoré sú naokolo ani nevraviac ...
... ľudia - úbohí, chudobní, hladní, chorí, špinaví, občas opití alebo nadrogovaní, sediaci, ležiaci, spiaci, možno mŕtvy. Dá sa opäť povedať, že aj u nás, alebo všade vo svete sa takí nájdu. Určite. Avšak silne pochybujem, že niekde je ich tak veľa ako v Riu. Stovky, tisíce či desaťtisíce? Nie, stotisíce až milióny...

Ako príklad uvediem našu nedeľnú prechádzku starým mestom. Budovy sú opäť raz úchvatné – staré sa mieša s novým a vytvára príjemnú atmosféru mesta. Aké je však naše prekvapenie, keď sa dostávame do oblasti s bankami, obchodmi a McDonaldom. Keďže je nedeľa, všetko je pozatvárané, no pred obchodmi, bankami i McDonaldom sa tlačia ľudia. Nie však v radoch, nečakajú na tovar alebo jedlo. Tlačia sa na zemi... Jeden vedľa druhého. Pod sebou kartón, namiesto vankúša kartón a prikrytí sú kartónom, tí šťastnejší majú tenkú špinavú deku. Schúlení do klbka od zimy, aj keď nie je vôbec zima. Ak majú náhodou otvorené svoje krvou podliate oči, vyzerajú smutne, unavene, unudene, rezignovane a ťažko v nich nájsť čo i len iskierku nádeje na zlepšenie.


Ak sa pozeráte na „zástup“ ležiacich a nedávate pozor, môže sa Vám ľahko stať, že stúpite do výkalov či moču týchto ľudí. Ak sa ich snažíte odfotiť, môže sa Vám ľahko stať, že to bude posledná fotografia, ktorú ste urobili s Vašim foťákom. A ak sa to všetko snažíte pochopiť, môže sa Vám ľahko stať, že nenájdete vysvetlenie.
Najväčší kontrast Brazílie – krásne majestátne budovy a pod nimi zúbožení ľudia.
Smutná, ťažko stráviteľná, nezabudnuteľná a takmer neriešiteľná .. aj taká je situácia ľudí v Brazílii.

Stanica v Riu

Ak som spomínal, že predošlá Fake stanica nevyzerala bohvieako reprezentatívne, o naozajstnej stanici v Riu sa dá povedať to isté :)
Je pravdou, že príchod do akéhokoľvek mesta o 3. hodine ráno nie je najlepší nápad, no predsa len od Ria by som očakával trošku menej nebezpečne vyzerajúcu stanicu. Takisto architektúra stanice niekoľkomiliónového mesta, ak sa to tak vôbec dá nazvať by mohla byť o trošku krajšia ako Bratislavská autobusová stanica.

Na celej stanici bolo asi 15 ľudí z toho osem z nich na nás kričali, aby sme si vybrali práve ich taxislužbu. Nakoniec sme sa pre jednu z nich rozhodli a odišli hľadať si hostel.

Poznámka :
Keď sme o pár dní z Ria odchádzali v rozumom čase (nie o tretej v noci), nevyzerala stanica až tak nebezpečná. No ani prívetivou či sympatickou stanicou by som ju určite nenazval :)

Fake stanica

(čítaj: fejk stanica = nepravá stanica)

Po trampotách na stanici v Sao Paule sme nastúpili do autobusu a zjedli svoje ťažko odnesené jedlo. Zaspal som celkom rýchlo – predsa len viac ako desať dní na konferencií mi dalo zabrať.

Po pár hodinách sa dostávame na stanicuv Riu, avšak predsa len sa mi nezdá, že by sme sa tak rýchlo dostali do Ria. Spýtam sa Manry, ktorá strávila v Brazílii 3 mesiace a tá s istotou odpovedá, že sme v Riu.

Zbalíme si tých pár vecí, ktoré sme v autobuse mali a vystupujeme von. Podozrivé však je, že táto stanica nevyzerá bohvieako reprezentatívne, zvlášť keď ide o niekoľko-miliónové mesto... Navyše nikto nám našu batožinu nevykladá a batožinový priestor je zavretý. Hľadáme teda nejaký názov stanice – no márne. Nakoniec sa Deisi svojou lámanou portugalčinou opýta šoféra, či už sme v Riu. Ten sa zasmeje a odpovedá, že to ešte dve hodiny potrvá.

Zamračíme sa na Manry, vrátime sa do autobusu, ľahneme si a pokračujeme v spánku.