Úsmev za dolár

Okrem tradičných predajcov sa občas v autobusoch objavia aj predavači nečakané prekvapenia, predávajúci veľmi divné veci.

Takýmto predavačom bol aj hluchonemý predajca zápisníčka s kalendárikom. Vlastne to bol opäť multi-balíček zápisníčka a pera. Začal vysvetľovať čo a prečo predáva, no nebolo mu moc rozumieť vzhľadom na svoj handicap.

Neplánoval som si nič kúpiť, no povedal som si, že možno mu ten dolár pomôže a mňa nezabije. Kúpil som si teda zápisníček a pero. Zaplatil som a prišlo niečo čo som neočakával. Predavač sa na mňa usmial. Jeho úsmev sa totiž odrážal aj v jeho očiach, ktoré hovorili niečo ako úprimné ďakujem.

Rozbalil som si balíček a otvoril zápisníček. Stránky sú z najtenšieho možného papiera, na ktorý sa asi ťažko niečo napíšem. No a čo. Priestor na vizitku je malý. No a čo. Kalendár je po čínsky. No a čo. Čínsky kalendár je navyše len na tri mesiace. No a čo. Ja som dostal jeden neskutočný úsmev.

Zvláštne. Jeden jediný úsmev, ktorý mi rozsvietil celý deň. Jediný úsmev, na ktorý nikdy nezabudnem. To nebol úsmev za dolár, ale úsmev za milión.

Ďakujem.

Deti predavači a zabávači

Okrem dospelákov, pracuje v Ekvádore bohužiaľ aj množstvo detí. Tie šťastnejšie, ktoré sa vyhli práci na banánovej plantáži, pracujú na uliciach alebo v autobusoch ako predavači alebo zabávači. Predávajú žuvačky, cukríky, čokoládky, ruže.

Šikovnejší predvádzajú svoje kúsky na prechode počas „červenej“ a následne vyberajú príspevky od vodičov- žonglovanie, mlynské kolá alebo ohňovú šou večer je možné vidieť na každej väčšej križovatke.

Niekedy pracujú deti ako vyberači cestovného v autobusoch, oblečené dokonca v uniformách autobusovej spoločnosti.

Najmä v poslednom prípade, no platí to všeobecne, neviem pochopiť ako je možné, že toto dopustia. Kto? Neviem. Keď už nie rodičia, ktorých niekedy už deti nemajú, tak aspoň neziskovky, politici, spoločnosť.

Do prčic, v týchto prípadoch si človek uvedomuje svoju skoro-bezmocnosť. A tiež, čo všetko má.

Autobumenie

Cesta autobusom mestskej hromadnej dopravy v Quite je zväčša klasická ako kdekoľvek na svete. Zaplatíte 25 centov, usadíte sa na nie veľmi pohodlnú sedačku a veziete sa.

Čo je však špecifické je pridaná hodnota cesty, ktorú dostanete zadarmo. Je ňou „autobumenie“ - čiže autobusové umenie - predstavenie, ktoré sa v autobusoch odohráva. Malý háčik je len to, že nikdy neviete čo budú hrať a kto bude hercom.

Najčastejšie môžete zažiť predavačov vody alebo chipsov, ktorých predstavenie je veľmi efektívne a krátke, bez žiadneho umeleckého zážitku. O niečo kreatívnejší sú predavači lízatiek a žuvačiek. Buď Vám povedia krátku story o tom, prečo vlastne predávajú lízatká (kvôli charite, štúdiu...) a tí menej jazykovo nadaní aspoň pripravia zvýhodnené multi-balíčky. Opäť možno vidieť kreativitu predajcov – tí kvalitnejší majú pripravené balíčky vopred – napríklad päť zlepených lízatiek. Predavači mandariniek alebo hrozna, netreba ani veľmi spomínať, keďže ich slovná zásoba sa obmedzuje na opakovanie slovného spojenia one dollar.

Ďalšou skupinou sú predavači diskov. Okrem CD-čiek s relaxačno, či ekvádorskou tradičnou hudbou predávajú aj disky s filmami alebo PC programami. Najnepochopiteľnejší sú však predavači CD encyklopédií, ktorí majú na výber len jediný produkt, ktorý predávajú do omdletia.

Skutočný umelci majú najnižšie náklady na prevádzku, keďže používajú svoj talent, alebo niekedy „talent“. Flautisti, speváci, niekedy aj slepí speváci vedia naozaj spríjemniť cestu.

Toto mi naozaj bude doma chýbať.